Príbeh odblokovania: Ako zvládnuť cucanie prstov

Tdnka, tdnka, trnka. Tdpaslík, tdpaslík, trpaslík. Mám sedem rokov a sedím na zemi. Ocko sedí pri mne a učí ma rozprávať. Nebaví ma to. Vôbec ma nezaujíma, že je to dôležité, nechápem, prečo. A zrazu mi svitne – mám sedem rokov a neviem povedať “r”.

 

Čo má táto situácia spoločné s cucaním palca či prstov?

Postupne vám vysvetlím.

 

Toto je náš osobný príbeh. Rozhodla som sa ho zdieľať pre všetkých, čo rovnako ako my hľadali cestu, ako z cucania prstov von. Naozaj sa končí tým, že môj syn si prsty cucať prestáva. A pokúsim sa v ňom opísať proces, ako sme k tomu prišli, všetky najdôležitejšie uvedomenia. A aj to, čo nám nakoniec pomohlo. Pravdepodobne bude mať pokračovanie, vnímam to totiž tak, že sme na polceste. Rozhodla som sa ale napísať ho skôr, pretože je vás veľa, čo sa ma na to pýtate. A ja po veľmi dlhej dobe poznám odpoveď.

Tá otázka väčšinou znie – dá sa kinezkou odblokovať cucanie prstov? Bolo by to tak jednoduché, keby to šlo, prosím, prosím – vidím vám na očiach.

V mojom prípade to nešlo. Nemala som v sebe ani zrnko pochybností o tom, že celý ten problém nezmetiem zo stola jedným odblokovaním. Prečo som si tým bola taká istá? Súvisí to s tým, o čom je odblokovanie – keď cítim, že potrebujem zmenu, kinezka mi pomôže objaviť, čo konkrétne, a prepracovať si to v sebe tak, aby som zmenu naozaj bola schopná vykonať. Čo sa ale deje, keď chceme nášmu dieťaťu odblokovať cucanie prstov? Potrebuje s tým ono prestať? Nie, nepotrebuje. Sme to my, kto sa s tým musí popasovať. A preto som to odblokovanie nemohla robiť týmto spôsobom.

„Tak čo by si chcela?“ pýta sa Peťa. Zahľadím sa k oknu. Dlážka podo mnou ma studí na chodidlách a chladný vzduch je nasiaknutý vôňou tulipánov a prichádzajúcej jari. Chcela by som… Tomu, že cucanie prstov vyriešim nejakým odblokovaním, neverím. Ale už takto neviem fungovať ďalej, vždy keď Andrejka vidím alebo počujem, drása mi to nervy až na holú dušu. Až tak veľmi, že som schopná v hneve mu trhať prsty z pusy von, akoby ani necítil. Nemal vlastné telo a právo s ním zaobchádzať, ako chce. Akoby som ho ani neľúbila. Naše celodenné fungovanie sa zmenilo na celodenné napomínanie. A ja cítim, ako sa sami sebe vzďaľujeme. „…chcela by som cítiť kľud. Chcela by som nájsť spôsob, ako Andrejka rešpektovať a odnaučiť ho cucať si prsty bez násilia, rešpektujúcim spôsobom. Aby moja náhla potreba, aby s tým prestal, prešla a nenarušila náš vzťah. Aby sme si boli blízko a prekonali to spolu, postupne, s kľudom.“

Svalovým testom hľadáme pocity. HNEV, hysterická. Ano, to asi som. STRACH ZO STRATY, nevítaná. On ma posiela preč, aby si mohol cucať prsty, vravím Petre. ODLÚČENIE, opustená. Opustený… Kedy to cucanie začalo týmto nervy drásajúcim spôsobom? Keď som v tehotenstve prišla o mlieko. Kedy sa zhoršilo? Po Luckinom narodení. A čo ma na tom celom najviac bolí? Keď Andrejko sedí niekde sám, opustený a cucá si prsty, zatiaľ čo ja kojím, prebaľujem a starám sa o iné dieťa. A ten fakt, že keď si cucá prsty, tak ma akoby nepotrebuje. A že ma má nahradiť niečo tak zúfalo nedostatočné. ..A čo by som chcela? OCHOTA, uvedomujúca si. Ach, keby si len uvedomil, ako veľmi potebujem, aby s tým prestal. Keby som tak ja vedela, čo s tým. JEDNOTA, v harmónii a jednote. To by bolo tak krásne, keby sme tak opäť vedeli byť, idú mi slzy do očí. A SEBAISTOTA, hrdá. To tak nejako nejde, byť hrdá na seba ako matka, keď moje krásne dokonalé dieťa zrazu robí niečo neakceptovateľné, že? Je ťažké to prijať, je ťažké prijať jeho, že to tak má.

Svalovým testom hľadáme vek, v ktorom máme ďalej pracovať.

“Tdnka, tdnka, trnka. Tdpaslík, tdpaslík, trpaslík.” Mám sedem rokov a sedím na zemi. Ocko sedí pri mne a učí ma rozprávať. Nebaví ma to. Vôbec ma nezaujíma, že je to dôležité, nechápem, prečo. A zrazu mi svitne – mám sedem rokov a neviem povedať “r”. Je tam smútok. A pocit, že chcem, aby mi dali všetci pokoj.

Ako harmonizačné cvičenie mi vychádzajú reaktívne oči a uši – jemnou masážou uší sa uvoľňuje stres z toho, čo som videla a počula. S každým masážnym pohybom cítim, ako mi z uší dávame dolu nánosy viet, ktoré si museli vypočuť, a spolu s tým zo mňa odchádza strach pochovaný hlboko do zabudnutia – že nie som dosť dobrá. Že som iná ako ostatní. Že sa “r” snáď nikdy nenaučím. Zmätok, že prečo je to tak strašne dôležité. Toto je dôvod, prečo ma Andrejkove cucanie prstov tak veľmi rozhadzovalo – vždy, keď som ho videla alebo počula, celý tento nános pocitov sa mi vrátil. Zrazu chápem, čo potrebujem – čo potrebuje dieťa “stigmatizované neakceptovateľným” – aby mi dali všetci pokoj. Aby som sa so svojou rečou mohla popasovať sama, svojim tempom. A vtedy, keď už to pôjde. A aby ma ľúbili – takú, aká som. A spomenula som si, že tak to naozaj bolo – bez ohľadu na snahu všetkých naokolo som sa “r” naučila naozaj sama. Úplne inak, a až vtedy, keď už som na to bola pripravená.

Z odblokovania odchádzam schopná vedome pracovať so svojimi pocitmi. Schopná sa postupne, s trochou tréningu, zastaviť a predýchať svoju rastúcu hystériu, keď si Andrejko cucá prsty. A vymyslieť nejakú produktívnejšiu reakciu. A začína vo mne narastať kľudné odhodlanie nájsť spôsob, ako ho to šetrne odnaučiť.

Ušetrím vás vymenovávania toho, čo všetko nefungovalo. Trvalo to trištvrte roka, kým sme na to prišli. Považujem ale za dôležité si uvedomiť nasledovné: vždy, keď som začala príliš tlačiť na pílu, cucanie prstov sa zhoršilo a museli sme sa zastaviť, vrátiť sa a začať odznova. Bolo to o hľadaní rovnováhy – aby som ja cítila, že niekam smerujeme, ale aby Andrejko necítil, že je na neho vyvíjaný nejaký tlak.

A čo teda zabralo? Zabralo to, že sme zistili, že Andrejko má predkus. Veľký. A vo mne sa v tej chvíli niečo prestavilo. Zrazu to už nebolo o tom, že – a neublížim mu, keď na neho tlačím? Nie je to príliš skoro, keď to tak strašne potrebuje? Robím dobre, že mu to zakazujem? Celú túto neistotu v minúte nahradila absolútna istota, že cucanie prstov musí okamžite prestať. Možno to bolo mojim naliehavým tónom hlasu. Neviem. Ale to, čo sme vždy po pár hystericky preplakaných hodinách vzdali, zrazu šlo dobrovoľne. Andrejko uronil malú slzičku a potom si namiesto prstov strčil prvýkrát do pusy dentálny cumlík. A behom minúty zaspal. Pri cumlíku už zostalo. Už tak spí mesiac. Nechávam nám teraz všetkým čas, vydýchnuť si. Ako som písala, sme na polceste.

Takže nakoniec sme prišli po celom tom veľkom hľadaní tam, kam vždy – že je to o nás. Že deti sú naše zrkadlo. Že nehodnotia, ale preberajú to, ako my vnímame, čo sa deje. Že keď my máme pocit, že im ubližujeme, keď im zakazujeme cucať si prsty, tak budú ublížené. A keď v sebe nájdeme skalopevnú istotu, oni sa o nás oprú a pohnú svetom.

Pre rodičov, čo hľadajú, ako pomôcť dieťaťu prestať si cucať prsty, mám preto nasledovnú radu: Nebojte sa urobiť si v sebe jasno. Verte tomu, že to spoločne zvládnete, naozaj to časom pôjde. Hľadajte vaše príčiny, vaše spôsoby, váš príbeh. A buďte láskaví – k dieťaťu aj sami k sebe. Nič nie je dôležitejšie, ako vaše vzájomné láskavé puto, láska je základ a východisko úplne všetkého.

 

Napsat komentář