Odhadzujem svoj batoh starostí. Idem do Himalájí.

Himaláje sú moje vysnívané pútne miesto. Tam by som chcela ísť načerpať rovnováhu. Nájsť múdrosť. A byť sama so sebou.

Vnímam ich všade. V lístkoch čaju, keď sa ponoria do horúcej vody. Voňajú ako studený vysokohorský vzduch. V sviečkach, keď prebleskujú cez sklíčka farebných lampičiek. A občas, keď zafúka vietor a priveje modlitby z modlitebných vlajočiek až sem k nám.

V istých intenzívnych chvíľach, aké často prináša materstvo, by som ísť do Himalájí potrebovala ako soľ. Pravidelne, aspoň raz za mesiac. Ale práve vďaka materstvu to na bližšie neurčenú dobu nejde.

 

 

Mám rada ten pocit, keď cestujem. So sebou len to, čo unesiem. Človek tak prestáva byť otrokom vecí. Nepotrebujem im viac hľadať miesto v našom byte. Ani ich tam ukladať každý deň niekoľkokrát nanovo. Nechávam ich za sebou a dýchne na mňa sloboda.

Rovnaký pocit sa deje v mojom vnútri. Nechávam doma batoh starostí, čo obvykle nosím na chrbte. Veci, čo by som mala. Veci, čo by som nemala. Všetky nedokončené projekty, ktoré na mňa tlačia svojou váhou a stavajú sa do radu. A vždy, keď mám chvíľku, kedy by som mohla byť sama, volajú ma a strkajú sa vpred, aby to miesto zaplnili.

Keď vykročím na cestu, nedokážu so mnou držať krok. Možno sú zviazané s týmto miestom a potrebujú zostať doma. Keď vykročím z domu, v hlave sa mi pomaly rozhostí prázdno.

Prázdno vytvára priestor na príležitosti. Oprostenie sa od starostí mi dodá energiu, ktorú by som inak minula na obavy a hlúposti. A to, kam smeruje moja pozornosť, je prítomnosť. Výhľad, čo sa predo mnou rozprestrel. Miesto na ceste, kam položím nohu. Zvuk, čo počujú moje uši. Vôňa, čo cíti môj nos. A vpredu v diaľke ten cieľ, kam smerujem. A medzi mnou a ním kľukatá trasa, ktorú nepoznám.

A napriek tomu viem, že tam prídem. Pretože som sa tak rozhodla.

 

 

Vytvoriť si v sebe toto nastavenie v uponáhľanej dobe plnej stresov a nepredvídateľných premenných nie je vždy jednoduché. Rada cestujem, aby som si ho pripomenula. V skutočnosti je ale cesta bežným životom o tom istom. Pár jednoduchých krokov, ktoré nás posúvajú vpred.

Byť duchom v prítomnosti. Sústrediť sa na jeden krok dopredu. A potom ho urobiť. Nič viac. Keď to nejde tadiaľ, kade som si naplánovala, ísť naokolo. Prázdnom v sebe vnímať značky na ceste a dôverovať, že ma zavedú tam, kam chcem ísť. Dovoliť ľuďom, čo stretnem, aby ma obohatili. A prežívať naplno každý krok.

Dnes odhadzujem svoj batoh starostí. A idem do Himalájí. Ak zajtra uvidíte, že mám v očiach mier, múdrosť a lásku, nenechajte sa zmiasť, nie je to materstvom (dobre, tak teda trochu áno:). Ale bude to aj tým, že som sa dnes vnútorne vydala na cestu.

Napsat komentář