Kvapky dažďa

Dnes som dostala od muža dar. Mohla som sa v tichu oprieť o studené zábradlie na balkóne a sledovať dážď. Vnímať naplno vodou umytý vzduch a cítiť jeho mäkkosť. Nemusieť sa nikam ponáhľať. Neriešiť, že niekto chce dvihnúť a pozerať sa tiež. Že sa mi varí obed, že mám dať prať plienky. Iba tak stáť a dívať sa a užívať si, ako prší. A spomenúť si, ako som kedysi stála po členky v kaluži vody a bežala s kamarátkou v daždi cez Varšavu. Brodili sme sa vodou a boli krásne slobodné. Dažďové kvapky padali na naše nahé ramená a menili betón na elektrizujúcu zmeť kruhov a farieb. Taxíky na nás trúbili, my sme bežali ľudoprázdnymi ulicami a smiali sa. Bol to iný svet, a nachvíľku bol opäť môj.

Keď mi môj muž navrhol, že vezme deti preč, zasiahlo ma to ako blesk z jasného neba, úplne nepripravenú. Tri roky sa ich neviem zbaviť viac ako na tri hodiny a zrazu bez nich mám byť celý deň. Niečo vo mne bilo na poplach. Snažila som sa ich presvedčiť, nech nejdú. A potom, keď som osamela doma, prebudil sa vo mne rozpoltený pocit. Úľava, že tu je ticho. A strach. Či to zvládnu, či sa vrátia, či budú na seba dobrí. Či to zvládne Lucka. A potom som si pustila film. Ošúpala si pomaranč a zjedla ho. Celý, úplne sama. Vypila si čaj. Pomaly. A ako sa vo mne začal pomaličky rozprestierať pokoj, uvedomila som si niečo veľmi dôležité.

Mesiace som chodila s hlavou plnou článkov. Každý deň som mala nápad na nový. Spisovala som si útržky viet do zápisníku, aby som si aspoň niečo z toho bola schopná uchovať. A potom večer, pred spaním, som už nikdy nemala silu prepisovať ich. Desiatky článkov, ktoré skončili ako jedna rozpísaná veta. A ja som sa k nim celý čas snažila utekať. Utekať od detí, utekať od muža, kradla si chvíľky, aby som sa mohla k písaniu vrátiť. A teraz, keď sa môj vyprahnutý pohár naplnil časom na seba, došlo mi, že práca vôbec nie je to, čo dáva môjmu životu zmysel.  Že je to môj muž a moje deti. A že som v skutočnosti veľmi šťastná.

Rozhodla som sa, že svoj pohár už nikdy nenechám vyprahnúť až na samotné dno.

Rozhodla som sa viacej živiť. Nielen emocionálne a intelektuálne, ale aj fyzicky. A občas si zavrieť dvere a zjesť si ten pomaranč sama.

Viacej si vážiť, čo mám. Nie preto, že by som to mohla stratiť. Ale preto, že vďaka tomu som šťastná.

A pustiť do svojho života viacej radosti. Prijímať pomoc.

Môj muž ešte stále hrdinsky uspáva. Ale až sa mu to podarí, moje deti vkročia do oveľa väčšieho sveta. Sveta, kde sa o nich stará veľa ľudí. Sú veľmi bohatí. A s trochou šťastia doma nájdu oddýchnutú mamu.

 

Napsat komentář