Krik, hnev a vedomá ženskosť

Lúka plná padákov, zapadá slnko. Uprostred lúky už dlhší čas stojí biele auto a cez pootvorené okienko počuť krik: „Tak dosť! Pohár pretiekol, Luci! Teraz sa zapášeš a hotovo, alebo ťa necháme tu!“ Panika. Idem sa von nachvíľu vydýchať. Toto nie je cesta, vravím si v duchu. Prosím, ukáž mi, čo je cesta. A zachytím jemnú mäkkosť a lásku.

Ženy z mojej generácie sú veľmi často v mužskej energii. Odmalička sme sa učili sústrediť sa na výkon. Počnúc angličtinou v škôlke a končiac promóciou s vyznamenaním. Na materskej to nie je lepšie. Vyraziť von musíme ráno najneskôr o desiatej, inak sa Ajko nevybehá pred Luckiným obedným spánkom. Ak pračka nedoperie večer pred ôsmou, susedia sa sťažujú. Obed treba variť doobeda, nie keď deti cez obed spia (tiež vám muž hovoril túto vetu?!). Ak sa budeme hrať v blate, zmeškáme začiatok cvičenia. Posteľ treba zakryť ráno, inak sú v nej večer chrumky a autíčka… A takto by som mohla pokračovať. Materská je okrem iného aj každodenný závod s časom. Každý deň hľadám nanovo, ako zvládnuť domácnosť a zároveň sa venovať deťom. Každý deň si sľubujem, že dnes to zvládnem lepšie. Je to jedno z prekliatí našej doby – matka zavretá v paneláku.

Kontinuitu ženskej múdrosti pohltila priepasť času. Ako generácia sme zavrhli veľa z toho, čo robili naše mamy a babičky. Rovnako vymizla aj komunita žien, ktorá kedysi zabezpečila plynulý chod spoločenstva – prípravu jedla, hravú skupinu detí a voľné ruky, ak sa matka potrebovala nachvíľku postarať sama o seba. Alebo aspoň takto nejako si to idealizujem. Celý tento podporný mechanizmus sa scvrkol do umelo vytvorených stretnutí v materských centrách a stretnutí kamarátok, ktoré, i keď sa dejú pravidelne, postrádajú onen podporný efekt – ženy spolu trávia zúfalo málo času.

Je preto ľahké skĺznuť niekam, kam ste vôbec nechceli. Napríklad ku kriku. Hlavne, ak máte viac detí. Sedíte, kojíte a pokrikujete po deťoch naokolo. Andrejko, hádž piesok len tam, kde nikto nie je. Andrejko, pozor, hojdačka. Andrejko… Andrejko!

V poslednej dobe sa často stretávam s myšlienkou, že ak matka kričí, svoje dieťa tým mätie. Obzvlášť, ak je to chlapec. Kričiaca nahnevaná žena nezodpovedá obrazu milujúcej, prijímajúcej matky plnej lásky, ktorá by mala byť ich útočiskom. Ak kričím, Andrejko si jednoducho vypne uši. A veľmi podobne to má vlastne aj môj muž.

Nedávno som s jednou mamičkou pri odbloku pracovala s konceptom, že aj fyzické reakcie sú jazyk. Že zastaviť ruku, chytiť za ramená a otočiť pohľadom k sebe, odniesť, pohladiť… že to všetko niekedy vydá za tisíc slov. Ušetrí nám tisíc výčitiek. A na rozdiel od toho kriku, dieťa na kontakt reaguje tam, kde by inak v sebaobrane nepočulo vôbec nič.

Rozhodla som sa preto opustiť kričanie ako komunikačný model. Vtedy na lúke medzi padákmi som zachytila niečo univerzálne, nadčasové a tak silné, že si to viem zreteľne vybaviť aj teraz. Jemnú mäkkosť a lásku. Rozhodla som sa s ňou začať hrať, a začleniť ju do svojho repertoáru.

Ako to vyzerá v praxi? Najprv sa týždne sledujete, ako kričíte a jemná mäkkosť vás napadne až hodinu na to. Ďalšie týždne trvá, kým sa vám podarí zavrieť ústa uprostred vety. A ďalšie týždne, kým si jemnú mäkkosť v sebe občas vybavíte už pred tým, než zareagujete. Ale  ako všetko čo trénujete, aj táto schopnosť sa rozvíja. A za nejaký čas zrazu viete namiesto kriku pohladiť po nose a rozpustiť tak hradby, ktoré si dieťa stavia okolo seba.

Koncept byť viac ženská bol pre mňa neuveriteľne ťažký. Stále hľadám, čo to vlastne je. Pomaličky sa ale malé čriepky spájajú do čohosi hmatateľného. Zistila som, že sa postupne učím tri superschopnosti:

Nechať veci len tak plynúť.

Opustiť nachvíľu model výkonu, svoj denný plán, a dovoliť si len tak byť. Tu a teraz, s deťmi, a užívať si prítomnú chvíľu. Spraviť si karo, sadnúť si na koberec a byť k dispozícii. Dovoliť, aby sa z prevliekania periny stal stan a potom loď, z maľovania na papier maľovanie na telo a potom naložiť deti do vane za bieleho dňa a nechať ich mydliť sa a hrať s bublinami… Prekvapivo, behom takéhoto dňa som stihla (resp. nestihla) bežné množstvo domácich prác, cítila som sa dokonale montessori a pomerne veľa času sme boli dokonalo šťastní.

Hranicu vymedziť pohladením.

Naozaj. Vyskúšajte to.

A hovoriť áno.

Áno prosbám, áno únavným požiadavkom, áno nezmyselným nápadom a áno nešikovným pokusom. Ženská energia je prijímajúca. A nielen že vie prísť na to, ako prijať a milovať neprijateľné, je v nej prítomný zlomok chaosu. Vie variť na zapratanej kuchynskej linke, bezpečne našľapovať pomedzi hračky, byť krásna aj v pyžame so strapatými vlasmi a večer uložiť všetkých do postele a potom s pohárom vína hľadieť na hviezdy.

Ešte je toho tak veľa, čo potrebujem v sebe objaviť. Ale začínam si byť istá, že aj bez kriku, len s jemnou mäkkosťou a láskou na pozadí môžeme dobiť svet.

 

 

 

 

 

Napsat komentář