Genetika správania: základná rovnováha tela

Mám veľmi dlhý trup. Viem, znie to zvláštne, keď to tak poviem. Skúsim začať inak.

Jednou z techník, s ktorými kinezka pracuje, je genetika správania. Čo to je? Genetika správania vysvetľuje súvislosť medzi rysmi nášho tela a našimi inštinktívnymi reakciami. Potrebami, ktoré sú pre nás tak samozrejmé a automatické, že si ich ani neuvedomujeme. Jednoducho sú. Sme to my. Vďaka nej sa preto vieme pozrieť na určitý fyzický rys a pochopiť niečo o sebe.

Nie je to typológia ako ostatné. Ako všetko v kinezke, ide veľmi hlboko. Rada by som vám ju predstavila konkrétne, na fyzickom ryse, ktorý sa volá základná rovnováha tela. Ide o pomer dĺžky nôh a trupu a je to jeden z mojich najvýraznejších rysov – mám totiž veľmi dlhý trup:)

Čo to znamená? Že keď stojím na nohách, vyzerám, že som nízka. A keď si sadnem a vystriem sa, som väčšinou najvyšší sediaci človek v miestnosti. Keď nakupujem tričká, sú mi krátke. A na joge v polohe dieťaťa mám ramená ďaleko, ďaleko pred kolenami. Jednoducho mám dlhý trup a svet na to často nie je pripravený. Musím si ho pripraviť sama.

Takéto rozloženie proporcií totiž znamená, že mám nízko položené ťažisko a nie som stavaná na niečo, čo sa v našej kultúre berie ako samozrejmosť – na dlhé sedenie. Sedenie mi spôsobuje akúsi nehmatateľnú námahu (a to nielen preto, že nedočiahnem poriadne nohami na zem). Na stoličke sa väčšinou  „vrtím“. Moje telo je prispôsobené na pohyb – a nemyslím tým sedavý spôsob života všeobecne a jeho účinky na zdravie. Hovorím o tom, že pohybom sa dostávam do vnútornej rovnováhy, do kontaktu sama so sebou.

Najlepšie sa mi preto rozmýšľa v pohybe. Vtedy ma napadajú najzaujímavejšie myšlienky.

Najlepšie sa mi učí v pohybe, vtedy to ide naozaj rýchlo.

Najlepšie sa mi sústredí v pohybe. Ísť pešo do práce a plánovať si pracovné povinnosti? To áno. Sedieť v kancelárii a plánovať si pracovné povinnosti? To veľmi nejde.

Čo sa dlhého trupu týka, moja základná potreba, aby mi bolo dobre, je byť v súlade so svojim fyzickým svetom. Na úrovni tela to znamená umožniť si pár minút pohybu vždy, keď to potrebujem. Stačí miesto výťahom zbehnúť pár poschodí dolu schodmi a hneď vo mne začína horieť akási radosť z bytia a som plná nápadov a motivácie. Jazykom kinezky tomuto stavu zodpovedajú tieto pocity: v harmónii a jednote, hrdáuvedomujúca si. A ak by som si neuvedomovala, že tieto pocity vo mne spúšťa pohyb na nohách, mohla by som ich ľahko prisudzovať nejakým iným okolnostiam. Ale na rozdiel od iných okolností, pohyb na nohách vo mne naštartuje tieto pocity vždy úplne spoľahlivo.

Ak patríte k tým, čo majú dlhý trup ako ja, dovoľte si pár minút pohybu tak často, ako potrebujete. Zabezpečíte si tým pravidelný prísun motivácie a dobrého životného pocitu:)

 

A naopak – ak nemám možnosť dostať sa do rovnováhy pár minútami pohybu, úplne samovoľne nastupujú pocity odlúčená od aktivity vo vonkajšom svete, opustená, nevítaná a hysterická.

…Jeden z mojich bývalých partnerov so mnou nerád chodil na prechádzky. Teda – išiel vždy dobrovoľne, ale po 10-tich minútach už prešľapoval z nohy na nohu a nenápadne mieril domov. Chýbalo mi zdieľanie myšlienok, ktoré ku mne prichádzali za chôdze. Cítila som sa, akoby ma ani nemiloval, nepochopená a opustená, než mi to došlo – bol v tomto môj opak – mal totiž krátky trup a veľmi dlhé nohy.

Ako to má človek s krátkym trupom? Potrebuje byť v súlade so svojim vnútorným svetom. Vtedy je v harmónii a jednote, hrdý sám na seba a uvedomujúci si. A do vnútornej rovnováhy sa dostáva sedením. Má totiž vysoko položené ťažisko a dlhá chôdza ho stojí úsilie. Samozrejme, môže sa pre ňu rozhodnúť a danú činnosť robiť s radosťou. Ale zatiaľ čo človek s dlhým trupom po dlhej chôdzi žiari nadšením a je plný života, človek s krátkym trupom sa bude potrebovať na pár minút posadiť, aby sa vnútorne zharmonizoval. Poznáte taký ten klasický obraz ako ocko sedí za stolom a číta noviny? Tak to je presne ono. „Dlhý trup“ má totiž zhruba 80% žien a len asi 20% mužov. A má ho väčšina malých detí, pozrite sa na to vaše.

Pri hľadaní, kam máte zaradiť samých seba, je treba uvedomiť si jednu vec – nikto nemá dlhý či krátky trup len tak sám o sebe. Pocity, ktoré s daným rysom súvisia, sa prejavia vždy vo vzťahu s niekým. S vašim partnerom možno budete v pozícii človeka s dlhým trupom, ale keď sa stretnete so mnou, budete v pozícii opačnej. Všetci sa stretávame s oboma polohami, len s jednou častejšie. Preto sme schopní vždy pochopiť druhú stranu, keď prejavíme ochotu hľadať.

Ja tento svoj fyzický rys poznám už dlho a naučila som sa správať sa k svojmu telu s rešpektom. Občas to totiž znamená robiť na prvý pohľad nezmyselné veci.

 

Nedávno mi napríklad môj muž skrátil nohy na stoličke v kuchyni tak, aby som pri jedle pohodlne dočiahla chodidlami na zem. Dlho sa kvôli tomu na mne smial – bolo treba odpíliť vyše 10 cm. Teraz na nej často sedáva sám. Tvári sa vždy, že je to náhoda. Ale on má tiež pomerne dlhý trup:) Tento malý zásah neuveriteľne zmenil dynamiku v našej kuchyni – pribudlo chvíľ, kedy spoločne sedíme a vychutnávame si jedlo. A okrem toho, že som sa začala ako mama viac snažiť, aby sme jedli spoločne, prestala ma bolievať kostrč, hoci som za to pôvodne vinila to, ako sa mi posunuli kosti po pôrode a nie to, že zle sedím.

Moje najnovšie predsavzatie je, že až ma najbližšie na prechádzke s deťmi začnú napadať formulácie na článok, nahrám si ich na diktafón. Čudná myšlienka, však? Aj ja som ju mesiace zavrhovala, ale jednoducho to tak je – stačí si to s deťmi namieriť niekam von a už to ide – veta za vetou… keď si sadnem za počítač – nič… Rozhodla som sa preto pristúpiť na toto riešenie šité presne na telo.

 

Dodnes mi rezonuje v hlave veta z kurzu, kde som sa s týmto rysom stretla po prvýkrát: dovoľte telu vrátiť sa do rovnováhy – ak to potrebujete, prejdite sa po miestnosti (príp. sa posaďte, ak to máte naopak).

Začalo to tým, že som počas prednášky nesmelo chodila odždibovať z občerstvenia. A neuveriteľne mi odľahlo. Prechádzanie po miestnosti odvtedy praktikujem, kde sa dá.

 

Na prednáškach fungujem vzadu alebo bokom, mimo hlavného rozostavenia sedadiel. Väčšinou zachytím oko prednášajúceho, ako ho tým nachvíľu vyhodím z konceptu, ale ešte ma nikto nikde nezastavil.

Naše deti často takýto luxus nemajú. Je veľa situácií, kde ich nútime dlho sedieť. V kočíku. V autosedačke. V školskej lavici. Aké boli tie pocity, keď človek s dlhým trupom nemá možnosť zregenerovať sa pár minútami pohybu? Odlúčený od aktivity vo vonkajšom svete, opustený, nevítaný  hysterický. Pretože je mu nepohodlne. Predstavte si, ako sa mu bude sústrediť – napríklad v škole, počas dvojhodinovky matiky. Bude vedieť pozorne počúvať?

Čo by som ako človek s dlhým trupom potrebovala? Aby to ľudia o mne vedeli.

 

Aby sa pozreli na moju fyzickú stavbu a pochopili, že chodím nie preto, že nepočúvam, ale preto, ABY som počúvala. Že behám nie preto, že sa neviem zmestiť do kože a treba ma uzemniť, ale preto, ABY som sa uzemnila. A že potrebujem vybehnúť nachvíľu von nie preto, že nechcem pracovať, ale preto, ABY som pracovala efektívnejšie.

Na genetike správania sa mi páči, ako búra stereotypy. Sme naučení, že základné potreby máme všetci rovnaké. Chodiť na prechádzky? Veď to je jasné! Nie, nie je.

Všetci tušíme, že každý sme iný, ale málokto si uvedomuje, ako hlboko tieto rozdiely siahajú.

 

Spoznávanie týchto rozdielov vedie k prijatiu. A prijatie k plnohodnotnejším vzťahom, k sebe samému aj k svojim blízkym.

…preto je práca s genetikou správania vždy zaujímavá. Nezostáva len pri základných proporciách tela. Pozrie sa na tvar očí, že ako sa dívame na svet – či máme sklony vidieť symetriu alebo skôr to, čo vystupuje z radu. Pozrie sa na tvar úst,  že ako sa nám hovorí o pocitoch a ako sme schopní dávať. Na tvar rúk, či odkladáme veci na poslednú chvíľu. A takto by som mohla pokračovať… na fyzické rysy súvisiace so sebaistotou, s realizáciou cieľov, s emocionálnym postupom, empatiou…. a na potreby, ktoré s nimi súvisia, na pocity, ktoré cítime, keď tieto naše potreby nie sú naplnené. A na to, ako môžeme vďaka vedomej práci s týmito rysmi žiť viac v súlade sami so sebou aj s ľuďmi okolo nás  <3 .

Priekopníkmi v genetike správania boli napríklad Robert a Elizabeth Whiteside. Ich syn, Daniel Whiteside, jeden zo zakladateľov a tvorcov systému Three In One (u nás známeho ako kineziológia resp. One brain) zakomponoval potom tieto poznatky do svojej práce. Práve touto cestou sa genetika správania stala neoddeliteľnou súčasťou metódy One brain. Keď čerpáme z jej poznatkov, čerpáme z dlhoročnej práce dvoch generácií.

 

 

Napsat komentář