Dajte si panáka a vydržte do konca šestonedelia

Opierame sa s kamarátkou o kraj bazénu a pozorujeme okolité kopce. Desaťminútová oáza kľudu, raj na zemi. A vedieme najdlhší neprerušovaný rozhovor za posledných pár mesiacov.

„Rozmohlo sa u nás zastrašovanie,“ vravím s pohľadom upreným na obzor. „Ak neurobíš toto, bude toto. Je tak hrozne ľahké do toho skĺznuť. S Andrejkom sa mi to nestávalo.“

„Ano, zo mňa tiež teraz samovoľne vyskakujú frázy, ktoré som ani netušila, že v sebe mám. To sa asi deje až pri druhom, keď si unavená a nemáš kedy vypnúť.“

„Hm.“ Zahľadím sa k obzoru a rozmýšľam, či by sme si stihli dať jeden z tých pestrofarebných drinkov, čo predávajú na bare.

„Oni sa ale do toho už narodia – tí druhorodení,“ dumá ďalej kamoška. „Odmalička žijú v tom, že sa prispôsobuje a že niekomu niečo vadí…“

Je to tak. Pri druhom sa už svet nesnažíte poohýbať podľa potrieb toho maličkého tvora. Už sa vám ani nestáva, že hodinu zamilovane pozorujete dieťatko, keď spí. Nie, nie, pri druhom dieťati vám vonkajší svet nemilosrdne vopchá nohu do dverí a už ho nevyženiete.

Z mamičiek, čo majú jedno dieťa a sú nonstop dokonalo naladené mám od určitej doby husiu kožu. Vzbudzujú vo mne chuť utiecť niekam do lesa, kde je každému jedno, aká som matka. Mamičky, čo majú deti tri a vyzerajú dokonalo nad vecou pre mňa zase predstavujú akýsi nedosiahnuteľný ideál, kam sa snáď raz dopracujem. Najlepšie sa cítim v spoločnosti dvojmatiek. Medzi nami prebieha často iskra vzájomného porozumenia. Stačí pohľad, a obe vieme.

 

 

Mať dve deti blízko po sebe je jednoducho neprenosná skúsenosť. Kamarátka, ktorej sa nedávno narodilo druhé, mi v poslednej dobe veľmi často opakuje frázu: až teraz rozumiem, ako si to myslela… Tak to jednoducho je, niektoré veci nevysvetlíte, musí si ich človek zažiť sám. A nehovorím o tom mať deti – to sa tak nejako vie, že vám to zmení život. Hovorím o tom mať 2, slovom dve.

Odkedy mám Lucku, pribudlo mi na tvári neskutočne veľa vrások. Možno som sa len prehupla cez nejakú magickú vekovú hranicu, ktorá ich pridá zo desať behom dvoch dní… Na vysokej som si privyrábala v prekladateľskej agentúre ako recepčná. Často sa opakovala nasledovná situácia: zvonili dva telefóny naraz, v ruke som mala preklad, čo bolo treba urýchlene spracovať do systému a nájsť mu prekladateľa, lebo mal byť hotový do pól hodiny a predo mnou stál ešte živý klient, na ktorého som mala byť pôvabná a venovať sa mu. Odišla som odtiaľ, lebo to bolo priveľmi stresujúce. A viete čo?

Jednou rukou kojím a druhou kreslím bager. V jednom hrnci varím jedlo, v druhom mixujem kašičku. A pomedzi to umývam riad. Vonku pozorujem slimáka a zároveň si kopem loptu. Staviam hrad a húpem hojdačku. A nie je to na osem hodín a potom padla. Je to na stálo. Ako keď sa vydesený otecko na predpôrodnom kurze pýtal, na ako dlho dostane toho novorodenca. Na doživotie, znela vtedy odpoveď.

Človek postupne otupie. Zvykne si na to, že 60% z toho, čo deti chcú, nevie splniť, i keď by chcel. Zvykne si na určitú hladinu plaču a kriku v pozadí. Zvykne si na pocit zlyhania. A postupne sa z neho vytratí také to jemné naladenie, čo máte, keď sa vás jemne dotýkajú detské rúčky. A keď sa vám konečne podarí dostať muža s deťmi von a máte tú vytúženú chvíľku na seba, tak len sedíte, pozeráte do bielej steny a počúvate ticho.

Pri prvom dieťati tento stav netrvá večne. Prestáva vždy, keď dieťa spí. A okolo roku a pól sa dieťa od vás odlepí a vám sa uvoľnia ruky natoľko, aby ste si mohli dať kávu a náušnice. Nám sa v tom čase narodila Lucka a všetko začalo nanovo.

„Dajte si panáka a vydržte do konca šestonedelia,“ zľutovala sa nado mnou jedna mamička na pieskovisku a prihovorila sa mi. Zrazu sa zlietnu zo všetkých kútov ihriska a pristanú okolo mňa. Tak, tak, prikyvujú. To sa zlepší, on si musí zvyknúť. Neviditeľné matky. Keď prestanú neustále kmitať medzi svojimi dvoma deťmi, je ich zrazu plné ihrisko.

„Naozaj?“ vravím, zatiaľ čo Andrejko piští, že mu nejde tlačiť kočík. Stiahli sme teda s mužom fľašu burčiaku. Priznávam, funguje to skvelo. Ako anestetikum.

 

 

„Prečo je v spálni na zemi pór?“ pýta sa môj muž pri odchode do práce. „Zvládneš to?“ prešľapuje na chodbe. Zvládnem. Dve deti sú totiž dvojnásobná dávka motivácie. A okrem toho sa mi pomaly v duchu posúva hranica toho, čo je normálne. Napríklad zelenina na gauči alebo autíčka v šuplíku od príborov.

„Tak to sa teda máte,“ vraví mi pani, čo ide oproti. „Aj ja som takto jazdievala… Dnes má jeden 40 a druhý 41,“ a začne mi líčiť svoj príbeh. Ja zatiaľ slimačím tempom tlačím kočík do kopca – s Andrejkom na chrbte. Ešte donedávna som sa pri takýchto konverzáciách cítila pomerne zvláštne. Ale pri tejto pani, neviem prečo, som si dovolila počúvať. Možno to bolo tým, že s 11-timi kilami na chrbte a 9-timi v kočíku som jej nemala ako ujsť.

Budem aj ja na staré kolená takto líčiť svoj príbeh? A ako bude znieť? A kto vtedy budem ja? Materstvo vás spracuje lepšie ako ktorýkoľvek sebarozvojový kurz.

Keď zrazu máte len jedno a to druhé je v škôlke, je to ako ísť na dovolenku. Dlho som si myslela, že je to mnou, ale vlastne asi nie je. Je to aj tým, že ak majú súrodenca, deti si zvyknú, že svet nie je len o nich. A že je tak krajší.

A postupne objavíte, ako to spolu zvládnuť. Ako spať omotaná z každej strany detskými rúčkami. Ako prehltnúť vetu, ktorá by vám neskôr bola ľúto. Ako zdvihnúť obe deti naraz na ruky a bežať suchým lístím s vreckami plnými gaštanov.

A postupne prídete aj na to ostatné.

Že najlepší spôsob, ako si v kľude vypiť čaj, je sadnúť si s ním k deťom na koberec.  Že najlepší spôsob, ako spraviť niečo sama pre seba, je jednoducho to spraviť (a upratovanie počká). A hlavne  – že nie je dôležité byť lepšia ako iné mamičky. Je dôležité byť lepšia, ako svoje predošlé ja.

A ak sa odmeriam týmto metrom, necítim už tak často potrebu schovávať sa v lese. Nie, nie. Cítim sa ako dvojmatka roku.

 

Napsat komentář