Ako sa plnia sny

A ako sa rodí blog….

Idete po ulici a zrazu vás osvieti myšlienka a začne sa rozvíjať v príbeh. To musím napísať – vravíte si. A potom večer, keď všetci spia a kuchyňa sa leskne čistotou, je to preč. Nálada, myšlienka, tie vety, ktoré na seba samé nadväzovali… Sedíte a pozeráte na bielu stránku, v srdci sen a v hlave prázdno.

Snívala som vziať si počítač a sadnúť si cez deň do kaviarne na námestí. Tam hore na terase, kde visia malé svetielka a nikdy som sa tam s deťmi neodvážila, lebo tam vedú nepriehľadné drevené dvere. Objednať si tam chai latté zo sójového mlieka, alebo aspoň ten čaj, a hodinu nerušene písať.

A snívam o tom, odkedy som videla film Jedz, modli sa a miluj. V jednom momente tam Julia Roberts sedí pod stromom, píše a príde k nej slon so srdcom namaľovaným na čele – predzvesť novej lásky…

 

Kamarátka, i keď o mojom sne nevedela, tak ma po náhodnej poznámke cez telefón postrčila o obrovský kus cesty.  Presne ten, ktorý by som sama nikdy neprešla. Zaregistrovala mi doménu. Darovala hosting. Nainštalovala editor a poslala mi prístupové údaje skôr, než ju môj zdravý rozum stihol zastaviť. Tu som to chcela et voilà – zárodok blogu na striebornom podnose. A aby toho nebolo málo, môj milovaný manžel mi podľa videa z youtubu vykuchal môj superstarý počítač, vymenil pár súčiastok a vyrobil síce retro, ale plne funkčný notebook.

Sedím teda za počítačom, otvorím si po prvýkrát wordpress a je mi do plaču. V momente viem, že budem potrebovať prinajmenšom slovník. Widgety, bannery, pluginy, html, seo….. Jediné, čo mi napadá, je vzdať to. Potom mám pocit, že pri deťoch v živote nedopíšem myšlienku. A keď naozaj zvládnem nosiť so sebou zápisník a blíži sa čas, kedy by som so všetkými tými textami, s mojou dušou prevedenou na pixely a čísla, mala vyjsť von, zavalia ma vlny skalopevnej istoty, že všetko to, čo píšem, je úplná, ale úplná blbosť. Nechápala som, kde sa vo mne tak obrovský strach berie. Počítačové slová, zápisníková rutina, nadviazať kontakt s inšpiráciou… to všetko nakoniec išlo pomerne ľahko. Najťažšia bola tá vnútorná práca.

  • Venovať svojmu snu pozornosť.

Rozhodnúť sa, že stojí za to, aby som ho uskutočnila. Nebol to totiž veľký sen. Len taký obyčajný, akých máme desiatky. A aké veľmi ľahko prekryje rutina každodenných povinností a oni zošednú a odídu. A vy sa potom pozeráte, ako niekto iný robí to, čo ste chceli vy, a máte v sebe akési neurčité smutno. A hovoríte si, že až raz… Rozhodnúť sa venovať svojmu snu pozornosť ho dostalo na môj pomyselný zoznam denných činností – medzi varenie, kreslenie bagra a čítanie rozprávok, a svet sa postupne začal skladať tak, aby sa tam ten sen vošiel.

  • A rozhodnúť sa pre neho opakovane.

Vždy, keď som mala chuť to vzdať a musela vymyslieť, ako inak by to mohlo ísť. Rozhodnúť sa pre neho znova a znova, pri každom pekelnom počítačovom slove, ktoré som musela gúgliť, pri každom kroku mimo moju komfortnú zónu, pri každej dlhej pauze, keď deti mali soplíky a viseli na mne deň i noc. Jednoducho postaviť svoju vôľu nad vonkajšie okolnosti a vnútorne držať smer.

K niektorým snom vedie dlhá cesta. Trvá to, kým sa život uprace do požadovanej podoby. Napríklad mne sa na ceste za jedným z mojich Veľkých Snov stali deti, a to v čase, kedy som mala pred sebou ešte pár rokov superťažkej školy. Kvalitatívne to zodpovedalo zrážke s asteroidom – ak ju prežijete, odkloní vás na úplne inú dráhu… Chvíľu som si myslela, že som niečo nezvládla. Ale postupne som začala mať pocit, že tak to máme každý. Že by sme chceli byť niekde, ale život nás nasmeruje niekam inam. A že našou úlohou je dopracovať sa tam, kde chceme byť, po ceste, ktorú nepoznáme. A že tá cesta je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou nášho snu. Je to dar pre nás – aby sme, až ju prejdeme, zosilneli a narástli tak vysoko, že na ten náš sen dočiahneme. Občas mám pocit, že ten sen je vlastne len zámienka, ako nás dostať na cestu…

  •  Začať si veriť. Alebo inak:

Jednať navzdory nálade a navzdory strachu.

Spraviť to, čo treba, i keď mi bije srdce ako zvon. A vždy, keď hrozí, že ma strach priklincuje do zeme, uvedomiť si, že je prirodzenou súčasťou procesu. A že jeho energiu môžem nechať, aby ma ochromila, alebo na ňu môžem nasadnúť ako surfer na vlnu a nechať sa ňou vziať na úžasnú jazdu.

My nie sme náš strach. Nie sme naša lenivosť. My sme ten, kto si vyberá, ako zareaguje. Kto sa môže zdvihnúť a vykročiť svojmu snu v ústrety, jeden krok za druhým. A presne tak ako keď kráčate do neznáma, aj na ceste za snom uvidíte pred seba len na pár metrov. Pred vami sa rozprestiera obrovský svet, plný nástrah a krásnych prekvapení. Ale vy ho nemusíte obsiahnuť naraz. Stačí, keď spravíte ten jeden krok, ktorý je vidieť. Nohu pred nohu. Tak jednoduché to je.

  • A mať trpezlivosť.

Ja už som k svojmu snu veľmi blízko. Jediné, čo mi zostáva, je nájsť si tú hodinu a ísť. Treba na to veľa odvahy. Čo ak by to náhodou nevyšlo? Ono to ale v skutočnosti nie je dôležité. Dôležitá bola tá cesta a to, kým som sa  vďaka nej stala. Je to nekonečný cyklus. Jeden sen zvládnete, a príde ďalší. Takže nádych – a hop!

Choďte za svojimi snami, akokoľvek absurdné sa zdajú. Tá cesta je určená pre vás. Máte si ju prejsť a prežiť si všetky tie malé lekcie, ktoré obnáša. A ten pocit úspechu, naplnenia, ten je tiež určený pre vás. Aby ste mali dosť sily splniť si ten ďalší sen.

 

Naučiť sa hrať na klavír? Jazdiť na koni. Ísť do Nepálu. S mužom znovu na rande. Dostať pusu na viečka a vnímať, ako okolo prúdi život vo svojej živej, hmatateľnej podobe. Cítiť, že je vašou súčasťou a že ste to vy, kto ho pomáha spoluvytvárať.

Tak sa plnia sny. Tak, že o nich dáte vedieť a prijmete, čo vám život ponúkne. A nakoniec si ich splníte sami, s pomocou celého sveta <3

 

 

Odporúčaná literatúra (:

 

Deepak Chopra: Sedm duchovních zákonů úspěchu

Robin S. Sharma: Mnich, který prodal své ferrari

Austin Kleon: Ukaž, co děláš

Chris Guillebeau: Born For This

Paulo Coelho: Alchymista

Vadim Zeland: Ovlivňování reality

Lois McMaster Bujold: Vorkosigan sága

 

 

 

Napsat komentář